Cesta domov

Autor: Juraj Vedej | 13.2.2011 o 19:29 | (upravené 13.2.2011 o 19:41) Karma článku: 2,59 | Prečítané:  266x

Napadol čerstvý sneh. Padal bez prestávky celú noc. Mohli byť asi štyri nad ránom, keď som sa vracal domov. Vo svetle pouličných lámp som nemo sledoval veľké vločky vznášajúce sa v mrazivom vzduchu. Je to úžasný pohľad. Na malý moment som musel zastať, aby som si ho plne vychutnal. S mojimi krokmi ustal aj zvuk vŕzgajúceho snehu a vtedy sa začali ozývať spomienky...

Sú veci, ktoré človeka trápia, ale potom sú ešte aj také, ktoré nedokáže odpustiť a nedokáže sa cez ne preniesť. Keď som si vtedy spomenul, ako veľmi som ju ľúbil, čo všetko som bol ochotný pre ňu obetovať a podstúpiť; a to všetko v čase keď som si začínal byť takmer istý, že nedokážem milovať nikoho okrem seba. Nežiadal som pritom od nej nič, len troška nehy. Možno som však práve tým žiadal primnoho, zvlášť od osoby, ktorá nemá srdce, iba akési pudy.

Vravia, že láska je slepá a zistil som to už aj ja. Ba dokonca nie len slepá, ale aj hluchá. Nielen, že som zámerne prehliadal a trpel všetky tie jej rozmary a ponižovania, ale navyše som ani nepočúval, čo mi vraveli ostatní, ktorí napriek tomu, že videli len zlomok toho, čím som si musel prejsť naozaj, mi jednohlasne vraveli aby som na ňu zabudol. Nedalo sa, nechcel som... vedel som, že ma zničí, vedel som, že mi ublíži, ale ani som len netušil, že tak veľmi. Boli dni keď som bol na tom veľmi zle, boli dni keď som vážne nevládal, zaspával a budil sa s myšlienkou, kde je, čo práve robí, či jej aspoň trochu chýbam. Boli dni, keď som hľadal chybu v sebe, keď som trávil celé dni rozmýšľaním, čo som mal spraviť inak. Boli...

Po veľmi dlhej dobe to bola veľká láska; konečne osoba, na ktorej mi záležalo a ona mi vrazila do chrbta nôž. Vlastne nie raz - celkom úspešne sa jej darí bodať ma stále dokola, dokolečka dokola. Avšak odrazu akosi prestávam cítiť akúkoľvek bolesť. Akoby mi ONA už viac ublížiť nemohla. Tá veľká láska sa zmenila na cit, o ktorom som si myslel, že ho nie som schopný cítiť. A predsa som, dokonca je možno ešte intenzívnejší ako tá spomínaná láska. Práve pod tou lampou, takmer po kolená v čerstvom, bielom, ľudskou nohou doteraz nedotknutom snehu som si zrazu uvedomil, že už mi vôbec nechýba. Možno si poviete „klame sám seba", ale verte, či nie, neklamem. S tou osobou si viac nemám čo povedať. Čo k nej cítim je len opovrhnutie. Jediná jedna túžba spájajúca sa s ňou, je v živote ju nevidieť, čo však bude vzhľadom na okolnosti náročné. Viem o nej dosť vecí, a mohol by som ju elegantne a štýlovo potopiť, ale nedokážem to; ja nie som taký. Nevyžívam sa v tom, že jej môžem ublížiť a ani nehľadám za každú cenu spôsob ako to spraviť čo najlepšie. Klamal by som ale, keby som tvrdil, že nechcem, no skrátka nemôžem. Niečo vnútri mi bráni, zatiaľ čo spaľujúca túžba po pomste ma ničí a zožiera. Akoby spaľovala moje vnútro, zatiaľ čo srdce zamŕza...

Neviem ako dlho som stál pod tou lampou, ale bola to zjavne dostatočne dlhá doba, aby mi spolu so srdcom odmrzli prsty, uši, nosa a možno aj tie dve malé slzy ktoré sa pôvodne chceli zgúľať po lícach. Bol najvyšší čas sa pohnúť z miesta a vydať sa do tepla, smerom tam, kde ma majú radi, kde niekomu záleží ako sa cítim a čo ma trápi...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?